Začalo sa to pred siedmimi rokmi. Dovtedy nič, čomu som bola rada. A potom Škotland a jeho vršiny s pasúcimi sa ovcami a veľa psíčkarov a už to išlo. Tieto miniformy života sa dostali aj do prirovnaní a slovných zvratov. Že: Malý ako blcha, šťastný ako blcha, len také blšky, drží sa ako kliešť...
Brrr. Nezaslúžite si ani prirovnania. Nie, nie, milé blchy a kliešte, jednoducho nie. Ani zdrobneniny vám na kráse nepridajú. Ste zákerné príšery. Veru, z pozorovania prírody mi vychádza jeden zaujímavý fakt: čím menší hmyz, tým zákernejší. A ako to už u mňa býva, keď na niečo vypúšťam vulkanické emócie, tak sa mi toho dostane ako naschvál ešte viac. V tomto prípade to bol kliešť prisatý na mojom brušnom boku práve pri písaní príspevku o týchto obludách. Jednoducho ja o kliešťovi a kliešť na mne. Ale už je utopený dakde v mori. Som ho spláchla do umývadla. Musím kuknúť, či vedia plávať.
Brrr. Nezaslúžite si ani prirovnania. Nie, nie, milé blchy a kliešte, jednoducho nie. Ani zdrobneniny vám na kráse nepridajú. Ste zákerné príšery. Veru, z pozorovania prírody mi vychádza jeden zaujímavý fakt: čím menší hmyz, tým zákernejší. A ako to už u mňa býva, keď na niečo vypúšťam vulkanické emócie, tak sa mi toho dostane ako naschvál ešte viac. V tomto prípade to bol kliešť prisatý na mojom brušnom boku práve pri písaní príspevku o týchto obludách. Jednoducho ja o kliešťovi a kliešť na mne. Ale už je utopený dakde v mori. Som ho spláchla do umývadla. Musím kuknúť, či vedia plávať.
Predtým, ako som prišla žiť do Škótska, sa ma kliešť neopovážil ani očmuchať. A potom, pri potulkách vŕškami tu, sa mi na nohu pricapili rovno dva. Určite existuje fóbia z kliešťov a určite ju mám. V snahe sa ich rýchlo zbaviť, zvolila som si bolestnú cestu, id est, odstránila som si kúsok z kolena aj s hlavou kliešťa. To bol však len začiatok. Asi ma nejako infikoval dákou špeciálnou vôňou a odvtedy sa v hocijakom štáte na mňa minimálne jeden za rok prilepil. Jeden za rok je vo všeobecnosti málo, skoro nič, ale ako mám tú fóbiu, tak aj jeden je priveľa.
Potom som sa dozvedela o vitamíne B1. Že reku skúsim. Kraťasy, tričko, pes na vodítku a prechádzka do najkliešťovatejšej oblasti v mojom rodnom regióne. Výsledok: ja nič, pes vyše 40 potvôr rôzneho sfarbenia a veľkosti. Pes nebol môj inak. Majitelia ma mali radi v ten deň určite.
Tu u nás na ostrove sú kliešte asi aj na betóne, fakt. Aj moja malá piškótka schytala prvého, keď mala len 10 mesiacov. Mojou vinou, driapala som sa pomedzi haluze a trávu a ona bola uviazaná v šatke. To som ešte mala krutú formu tejto fóbie, čiže som nebola schopná jej ho vytiahnuť pinzetou, keďže sa mi triasli ruky a revala som. „Museli“ sme ísť na pohotovosť.
A tam ho milá doktorka, ktorá samu seba pasovala za, citujem, „majsterku sveta vo vyberaní kliešťov", vytiahla nie na prvýkrát, ale asi na desiaty. S tým, že časti kliešťa jej ostali v koži a doktorku to vôbec nevzrušilo.
Nakoniec sa jej ho podarilo nechtom vyškrabať. Vtedy sa moja fóbia trochu zmenšila, vidiac toto. Že to možno aj ja viem lepšie toho ciciaka vybrať. A vlastne, ja tú fóbiu už ani nemám.
Používam rozmarínový repelent a dopujem sa béčkom, keď niekde ideme. Keď zabudnem a prisaje sa, vyberiem, spláchnem a neriešim. Kliešte mám už ako-tak spracované teda. Občas ešte chytím paniku, že sa mi zavŕtal do hlavy a že ako si ho teraz nájdem, ale myslím si, že kliešte sú ako niektorí ľudia, nechce sa im ďaleko pešo chodiť, čiže sa pricucnú hneď a nevymýšľajú zbytočne.
Teraz k druhým potvorám. To bolo, keď sme sa presťahovali do takého postaršieho domu. V nájomnej zmluve stojí, že nemožno domáceho miláčika v dome prechovávať. My nič, my máme len deti. Ale niekto pred nami asi mal aj dačo iné a chlpaté. Chlpy všade po dome, no dobre, to sa umyje a povysáva. Prvá noc, biele gate pyžamové. Hop-hop, čože mi to skáče po nohách??? „Blška!“ Bola som v 6. mesiaci tehotenstva = vulkanické emócie a reakcie, hormóny, únava. Po večeroch som chcela mať relax. Namiesto toho som musela hentie potvory chytať. Pretože tá jedna na mojich bielych legínach bol len skromný začiatok. Po nej prišli mraky bĺch. Najhoršie to bolo večer pred spaním. Už som prestala rátať, koľko som ich chytila a zničila. Mala som taký vyšpekulovaný spôsob, že som ju chytila do papierika, najlepšie navlhčeného, to ju paralyzovalo, a potom som ten papierik hodila do ohňa. Nechcela som byť krutá, ale v tehotenstve je všetko dovolené.
Nakoniec sa nám ich podarilo zbaviť a odvtedy mám s nimi pokoj, skôr tie kliešťové parazity otravujú, zabúdam na ten vitamín B1 akosi. No nič, nenecháme sa nimi odradiť od skúmania okolia💃
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára