Už sme oslávili riadne odveci kalendárny koniec roka. Nenašla som tu žiadneho parťáka či parťáčku na oslavu slnovratu, tak som sa podrobila väčšine, čo už. Ale príroda sa rozhodla sama búrlivo osláviť tento zabudnutý deň.
Bujačila až do rána, opäť nám pozvŕtala koše, i starý sporák pri nich zaparkovaný a už pár mesiacov čakajúci na odvoz, vyzvala do tanca. Toto bol zatiaľ najsilnejší vietor, aký som na vlastnej koži tuto na ostrove zažila. Doslova na vlastnej koži. Nechcene ale. Mám sa príliš rada na to, aby som v takom počasí behala dobrovoľne po vonku.
Možno som ani nemusela, ale keď počujem čudné zvuky, idem radšej zistiť, čo sa deje, aby som sa ráno nemusela ospravedlňovať susedom, že náš starý satelit, ktorý vonku robí spoločnosť sporáku a vyrovnáva tak pomer košov a spotrebičov na 2:2, pristál na ich aute; to sa radšej vrhnem do veterného nárazu.
I som tak urobila, lebo po otvorení dverí -- pri dvoch hystericky kričiacich deťoch (nebolo ich až tak veľmi počuť, lebo vietor strašne hučal, to som si len intuitívne domyslela, že zažívajú stres, keď vidia svoju matku bojovať s vetrom) -- som zistila, že k nám vetrík privial čosi od susedov, našťastie plastové. Tento materiál inak nemusím, ale v tom momente som ho velebila.
Bol to kus asi dákeho člna alebo čoho, ktorý by sa za normálnych podmienok dal zdvihnúť jednou rukou a veselo si pískajúc pohodlne niekde odložiť. V ten večer však vplyvom vetra neskutočne oťažel a nedalo sa s ním vôbec manipulovať. Mala som sa na to vykašlať, viem, veď plast by bohvieakú škodu nenarobil, ale keď ja akosi rada upratujem či čo, tak že ho niekde teda spracem. To bola moja prvotná myšlienka, ktorú hneď vytesnala druhá a to že ako mám stáť, aby ma neodfučalo a hneď za ňou ďalšia, veľmi podstatná v tej chvíli, že ten vietor mi vyzlieka odspodu tričko, nemravník jeden škótsky.
No nič, nedalo sa inak, len ten kus asi-člnu po prúde vetra pustiť do záhrady a nesnažiť sa ho za každú cenu otočiť. Tak som urobila, pištiac viac ako moje dve baby dokopy a chytro dnu, do relatívneho bezpečia, kde sa prvorodená každú chvíľu pýtala, čo sú to za zvuky.
Konečne v posteli, chytro spať, baby moje, keď tu zrazu cítim čudný dvojitý pohyb. Najskôr stena a od nej posteľ. Ááá, otriasa sa nám dom, presne ako to minule jedna známa spomínala. Určite to bolo aj tým, že máme kvalitné sadrokartónové steny, či ako sa to odborne volá, jednoducho tenké stenky namiesto poriadnych stenísk. Nu což, musela som sa nechať fackovať vetrom, aj keď len nepriamo cez stenu, kým deti nezaspali.
Ale kupodivu vydržal, domček náš. Ráno sme ešte objavili igelit z neďalekej stavby umelecky zavesený na kriaku v našej záhrade. Ale inak nič, satelit so sporákom to opreli o plot, koše som ako-tak skrotila priviazaním o zábradlie ešte pred príchodom najhoršieho.
Ten týždeň sa dom, i keď nie náš, otriasal aj druhýkrát, ale už inak. Práve na zmieňovaného Silvestra. Ale už to bolo spevom a tancom. Lebo Škóti vedia, ako privítať ten svoj Hogmanay.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára