V lesoch kvitnú bluebells, ktoré sa mi javia dosť purpi (to je fialový po gaelsky, som sa naučila, ale len foneticky, inak má iste to slovo ešte minimálne 5 písmen vpredu i vzadu pripojených).
Ľudia upratujú ako diví „prázdninové domy‟. V miestnych krčmách už nie je miesta na uloženie whisky. Všade sú vycapené rôzne plagáty. Obchody vyleštili okná, aby mohli ľudia ešte lepšie window-šopingovať. Miestni nadávajú na šoférov z rôznych kontinentov. Každý sa desí super-busy týždňa, ale zároveň víta pritekajúce peniaze. Tramtadadá, tento víkend začal whisky festival.
Počet obyvateľov sa na ten 1 fest-týždeň má vraj až zdvojnásobiť = na hlavnej ulici bude k zazretiu viac než 6 ľudí. Kapacitne to ostrov vykrýva tým, že mnohí prenajímajú svoje izby i domy.
Takto minulý rok sme si pekne nažívali v karavane a ja som prala v dvoch najmodernejších zariadeniach toho času: karavanovej sprche a verejnej práčke na plavárni.
Tam bola aj jej družka sušička, čo mi trochu uľahčovalo prácu. Horšie už bolo vyniesť to všetko hore minikopcom do karavanu. Ale s hmotnosťou prádla približujúcej sa 10 kg v rukách bol ten kopček mnou v tú chvíľu považovaný za jeden z tatranských štítov. Našťastie bol práve ostrov zaplavený mužmi z rôznych svetových strán a tak, nesúc jedno dieťa v šatke, druhé držiac za ruku a v druhej vrecisko s vysušičkovaným oblečením, dostalo sa mi pomoci od občana júesej, že mi to teda odnesie, lebo je to asi ťažké, súdiac podľa belavých záhybov na mojich rukách.
Aj dnes sa mi dostalo pomoci v preplnenom autobuse, ktorý prišiel o 10 minút neskôr a ľudia v ňom dokonca stáli? To sa tu nestáva, ako je rok dlhý. Našťastie väčšina vystúpila v central-dzedzine a ušlo sa nám teda aspoň jedno sedadlo pre nás tri. Plus dve tašky na mne zavesené plus jedna pri nohách. Ale s tou mi pomohol pán, ktorého mluvu som považovala pred 8 rokmi za gaelštinu. Odvtedy si ucho zvyklo a teda som rozumela, že mi chcel s taškou pomôcť. Milé.
Už som spomínala tu, stopnúť auto aj bez stopovania je prevelice ľahké, väčšinou. Ľudia vedia, že neviem šoférovať ani po ľavej, ani po pravej strane, a tak ponúkajú odvoz. Milé. Ale odvoz z jednej ulice na druhú (1 až 2 minúty pešo), to už musím odmietať, uznajte.
Ó, a šatka. Taká tá na uväzovanie detí, keď žena zrazu zistí, že má dve voľné ruky.
Zážitok č. 1: pani na pláži mi utekala pomôcť, lebo si myslela, že sa mi to zasekol rukáv. Keď v tom „rukáve‟ uvidela dieťa, skoro odpadla do mora.
A č. 2: iná pani ma zasa ľutovala, že to mám zlomenú zabandážovanú ruku.
A prekvapivý zážitok č. 3 s mojou šatkou bol s pánom, ktorý očividne vedel, čo to je a dokonca sa romanticky rozrozprával o tom, že pre dieťa je pobyt v takomto nosiči ako kolísanie sa na lodi plávajúcej po mori. Zvláštne no. Ale pán bol z kontinentu, a tam odtiaľ sú akísi iní mužskí...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára