Je Wim Hof.
Potom Škóti.
A potom my ostatní.
Hoci... Neviem-neviem, či sa už nepresúvam do druhej skupiny pomaly.
Lebo minule mi v počasnom zbese a dese nebola taká zima ako zvyčajne. Niekto miestny sa v tento víchricovo-upršaný deň opýtal mojich detí, či im netreba šály a rukavice. Kdeže by tým bola zima, furt čiapky odhadzujú a najradšej by už teraz v sukniach chodili. Normálnych, nie škótskych. A to aj tak nie je sukňa, to je kilt. Tak hovoria. Neradno sa o tom hádať.
Mám teda ešte čas dajaké dva týždne zistiť, či je chlad môj warm friend (radšej neprekladám, ponechám to v angličtine), ako hovorí Wim. Lebo arktický či sibírsky vzduch tu má tancovať, ako vietor bude pískať, ešte nezvyčajne dlho na ostrovné klimatické pomery. Ale ako hovorím, Škóti sú iná kategória. Napríklad dnes (4 stupne, vietor v nárazoch do 33 míľ) som vonku videla:
Jedného muža v kraťasoch.
Pani v 3/4 nátelníku s vestou.
Tínedžerského školáka v školskej košeli a svetri.
Niekoho hreje láska, niekoho vysokopercentné tekutiny, niekoho hormóny. Mňa hlavne zimná bunda, ale miestni ľudia ma inšpirujú k tomu, aby som bola chladovo odvážnejšia a tak po krôčkoch sa aj ja otužujem, hlavne od nôh. Nemám ani poriadne zimné topánky. Hodím gumáky s hrubšími ponožkami a hovorím si, že je teplo.
A teda ozaj, už nám ide net. 7 týždňov bez neho to bolo? Och, veľactené bítí, spoľahlivá spoločnosť, čo sa nikam neponáhľa, a s nikým sa nepára, veď to len nejakí venkovania z ostrova vôbec signál od Silvestra nemali, čô sa budú s tým ondiť. Ešte nám aj drzo poslali účet za január a ešte aj s drzo zdvihnutými cenami.
A premostím rovno do blata. Po kom sú tie deti furt také špinavé...
Podarilo sa mi ocitnúť sa v bahne vyše kolien. Úmysel to nebol. Ale keď ja rada chodím mimo chodníkov... Héj, vy tam hore, stačilo už daždiť na tento ostrov, ozaj. Všetko rozmočené, začliapané, dlážky aby som 3x za deň umývala (toľkokrát by sa zišlo, ale neumývam, mám sa rada).
No nič. Už som aj ja v tom po uši, teda po kolená, nielen moje deti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára