Podarilo sa nám na 5 dní zmeniť prostredie a ísť na výlet pevninu. Mali sme síce len 3 dni čistého času bez pažravej-na-čas cesty, ale často, keď máme k dispozícii menej času, vieme ho efektívnejšie využiť. A tak sme ho využili. Nebolo to len o Glasgowe tentokrát, to bola len naša základňa, z ktorej sme vybehli na východ i západ.
Prvý deň malo byť vyčasujúco sa v popoludňajších hodinách, ale to akosi nenastalo. Aspoň dážď sa zdržal aktivity, no.
A tak sme išli na kolotoče, o ktorých som sa len na mieste dozvedela, že niektoré sú tam ešte z 90. rokov. A aj tak vyzerali, hrdzavé ako škótske hlavy. Ale rozhodla som sa, že to dáme bez strachu a dokonca som sa aj ja na čomsi povozila. A zistila som, že mám odvážne baby, ktoré sa dajú tetkou nahovoriť na rôznovýškové atrakcie.
Ja som mala inú misiu, aj keď spočiatku nechcenú, a to otužovanie. Keďže malo byť teda popoludní pekne, tak som si dala len baleríny, ktoré mi ale pri hľadaní tohto miesta kade-tade po trávnatých chodníkoch a skratkách premokli.
Šašovia, praskajúce balóny a premočené ponožky. To sú tri veci, ktoré... no jednoducho nie, nedávam. A tak som sa radšej z tých vodníkových onucí vyzliekla a behala som len tak, v menej-ako-ponožky premočených balerínach. Vonku 7 stupňov, aj fúkalo dosť, tri hodiny po kolotočoch behať, no, moja myseľ už chcela vytvárať rôzne scenáre, ale nedala som sa, povedala som si, že to proste vydržím a že je dobre sa otužovať. Baví ma skúmať a posúvať hranice tela a mysle a tak som to poňala ako výzvu, ktorá ma zas kdesi posunula. Dúfam 😀
 |
| Tak na toto ma nikto nedostane. Mám nejaký nespracovaný blok zo šmýkaliek. |
 |
| Tomu kolesu som ja neverila, ale tetka zlanárila hnedovlasú v priebehu dvoch sekúnd a už sa viezli. |
Na druhý deň malo byť slnečno, ja už v kufri kukala, či nemám kdesi krátke tričká, a že ideme teda dakde na západné pobrežie, do Ayrshire. Len tak kuknúť, stratiť sa a poobzerať. Veľa som si sľubovala od prechádzky pod slnkom a odrazom slnka od mora, že aké solárium bude, no ale fučalo tak, že sme sa museli otáčať, keď sa zdvihol piesok a rútil sa naším smerom.
Ale inak to bola pekná pochôdzka. Ani sme nevedeli ako, ale z mesta Saltcoats sme sa dostali do mestečka Ardrossan, deti už chceli mrnčať, že to sa hádam nejdeme vracať späť na stanicu, ale nebolo treba. V druhom spomínanom meste sme nasadli na vlak a odviezli sme sa rovno do Glasgowu.
 |
A tam sme mali ešte čas a obloha bola ešte modrá, tak sme to otočili do Kelvingrove galérie, kde bola vystavená vraj kostra nejakého toho vraj dinosaura, podľa mňa to bol isto drak, prečo by sa v toľkých mýtoch a bájkach spomínal, a bol tam proste mix kadejakých iných vecí, ktoré vedeli zaujať aj deti a hlavne, ktoré mohli byť chytané deťmi alebo sa s nimi mohli inak interaktivovať.
 |
| Niektoré tie ksichty sú až desivé, ozaj... |
Hádanka na záver: čo mali spoločné kolotočový park a mestečko pri pobreží? V oboch sme našli vraj „centrá oddychu‟. Klamlivý a zastierací názov pre miestnosť plnú automatov. Deti veselo hádzali mince dovnútra pažravých železných úst, zazreli sme aj deti vo funkcii podávačov mincí rodičom, ktorých výraz na tvári nevyzeral veľmi oddýchnutý či oddychujúci, skôr veľmi zúfalý.
A že ako a kedy sa to tie závislosti vytvárajú? Žiaľ, práve tam som videla jednu z ciest. Nechcem vedieť, kam až môže viesť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára