Niekedy sa neviem vybrať na isté miesta, ako je rok dlhý, a niekedy sa to tak poskladá, že na to isté miesto ideme viackrát v krátkom čase za sebou. A keďže to nie je nemenné miesto z betónu, zakaždým nám ponúkne inú atmosféru a výhľady.
A tak sme sa opäť vybrali na onen monument. Tentoraz z trochu inej strany a za veternejšieho počasia, ale nebolo až tak čarovne, že by mi vietor bral ruky do strán pri snahe si uchmatnúť záber.
Dnes sme sa chystali ísť na dlhú cestu cez more, inšpirované skoro celým dňom von pár dní dozadu, keď slnko svietilo ako v júni a aj teplotne sa to tomuto mesiacu približovalo (rozumej 10 stupňov 😁). Malo byť opäť slnečno, už som si predstavovala, ako ma ide vo februári opáliť, pobalila hlavne jedlo, lebo som hladná 10 x za hodinu a ráno sa zobudíme a... Zatiahnuté, na dážď sa zberajúce.
„Ale aspoň to, že nemá fúkať im vyšlo, mama!‟
No dobre. Tak zmeníme plán a pôjdeme niekde, kde sme už boli a inou cestou, a možno niečo objavíme. Predrali sme sa rododendronovou aj černicovou divočinou, hodili piknik pri romantickej bažine, našli „nové‟ pekné stromy na šplhanie a domov že pôjdeme skratkou, čo je v mojej spoločnosti vždy risk, ale tentokrát nám to celkom pekne vyšlo a dokonca s len malou mierou zablatenia.
Skratka viedla popri miestnom cintoríne. Veľmi starom, neudržiavanom. Spoza múru bolo vidno sochu anjela a keltské kríže. Ak človek nevie, že tam je, tak by si ho ani nevšimol. Zato niektoré sú viditeľné zo všetkých kútov, napríklad také tie rovno pri pláži. Nedesia ma tieto miesta, aj keď mať dom s výhľadom rovno na hroby by som nechcela a tu teda je viac takých lokalít, kde ich vidno rovno z okien.
V posledných rokoch zo škótskej rodiny tu na ostrove poodchádzalo viacero príbuzných, ako aj teraz pred pár dňami. Deti sa na pohreboch nejako nezúčastňujú, na kar „majú dovolené ísť‟, a tak som tam pred pár rokmi doprovodila synovca, ktorý bol počas toho predkarového diania s nami.
A zažila som niečo úplne iné ako to, čo som mala kdesi vzadu uložené v spomienkach z minula. Nevidela som žiadne slzy, nepočula náreky. Oslavoval sa život toho človeka a o pohrebe sa hovorilo ako o „vyprevadení‟. Nevnímala som to ako zneuctenie, ako porušenie pravidla, že máme byť smutní, lebo..., alebo že sa to nepatrí. Naopak, z takejto atmosféry bolo cítiť lásku k tomu človeku a také tiché prianie (alebo možno nie až také tiché, ak je tam prítomný gajdoš), nech sa mu „tam hore‟ dobre darí.
Zvuk gájd mi vždy pripadal nebeský. Dúfam, že ho je počuť aj smerom nahor.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára