S kartami sme dobré kamarátky už dačo vyše dekády. S niektorými sadami sme sa už akosi vyčerpali a následne rozlúčili, s niektorými zoznámili len nedávno a ide nám to spolu pekne. A na oný deň mi vyšla karta trpezlivosti.
V máji sneh na kopcoch Jury? To sme tu teda dlllho nevideli. Keď sme sa my vybrali na kopce, bol ešte apríl a sneh bol v ten deň predpovedaný, takže to vyzeralo zaujímavo a nepredvídateľne. Hlavné bolo ale to, že svietilo slnko, ktoré prebilo všetky možné čo-aky.
Ešte zaujímavejšie to začalo byť po vystúpení z auta a urobení prvého kroku hnedovlasej:
„Och, taká som unavenááááá!‟
Ani neviem, ako som to zahovorila, ale pohli sme sa ďalej. K prekážke číslo 2: psy v areáli domu, okolo ktorého sme mali ísť. Neviem už ktorá z dvojice sa dala na útek, že tadiaľ nejde. A opäť si už nepamätám, ako sme to uhrali, asi sa tá zdrhnuvšia inšpirovala tou, ktorá to prebehla, ale marí sa mi, že to zas vyžadovalo veľa slovného presviedčania.
 |
Prekážka číslo 3: ploty a brány, ktoré sa nedali otvoriť. Nie také prešúpavacie, že hop a si na druhej strane, ale také, ktoré bránia vysokej zveri preskočiť zboku, zdolu, popod, ponad. No, tak my sme to dali ponad, ako po rebríku.
A konečne sa pred nami otvorila krajina, juhú. Ale prišla ďalšia prekážka. Dosť nestabilný most. Aj tú sme zvládli a krajina sa otvárala ďalej. Pekný vodopád, pekný výhľad, lokalizovali sme aj náš dom a po zajedení si sme sa začali škriabať tou strmšou časťou.
Kopec vyzeral nevinne, len taký vršok. Lenže ako sme už zistili, tieto skotiš kopce vedia byť zradné, aj tieto mini tu u nás na ostrove (najvyšší 491 m).
Malú výšku si kompenzujú svojou strmosťou. Tento sa však zdal byť len taký „trávový‟, že to dáme v pohode. Cestou sme našli krásne jelenie parožie, ktoré blonďavej poslúžilo ako turistická palička. A šplhali sme sa pekne k tomu, čo sme si mysleli, že je vrchol. Aj bol, ale nie konečný. Určite bude za týmto „schodom!‟ Hnedovlasá sa premenila z hrozne unavenej na raketu a vystrelila hore, ani sme ju nevideli.
A my teda kráčame, k určite už vrcholu. Aj bol. Ale len druhý v poradí. Fuu, ideme ďalej. Do tretice...! Nič, za ním ďalší. Strmosť sa zvyšovala každým krokom, aj fúkať studeným začalo... Kedy už...? Aha, karta trpezlivosť. Vzdať sa bez toho, aby som to skúsila? Nie. Odovzdať to bez lipnutia na výsledku? Áno. Budeme jednoducho kráčať ďalej a uvidíme.
Poschodia toho kopca som prestala počítať, a potom sa naozaj pred nami otvorilo medzikopcie s dvomi jazerami, z ktorého sa dalo ísť na rôzne smery a vrcholy, zvolili sme si také tie nenáročnejšie, lebo už bolo treba ísť dole, mali sme obmedzený čas.
Výhľad stál za to, aj ten pocit. Deti šťastné, že to zvládli, dole sme už doslova bežali vysmiate.
Povzbudené úspechom sme sa o pár dní rozhodli ísť na ďalší „kopček‟, ale neboli na to akosi podmienky. Nevadí. Kopec počká, netreba to siliť. Trpezlivosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára