Ešte sa nás ten chlad nechce akosi pustiť, ale s tým všetkým bzučiacim a zeleniacim sa to už dlho nevydrží a ten kŕč nakoniec povolí, vyčkajme. Veď nemusí byť hic, aby bolo pekne a pekne nemusí byť len vtedy, keď je obloha bezoblačná.
V lese kvitnú modrozvonce, ktoré zakryli les voňavou fialkovou dekou (napriek ich názvu ma nik nepresvedčí o tom, že nie sú fialové), vietor krásne napeňuje more a tie oblaky, no krása.Z idylky ma vytrhlo hlásenie hnedovlasej:
„Asi som videla myš, išla tuto vonku po stene, taká veľká.‟
Jaj. Veľká myš. Hmmm. To možno nebude myš. Aj keď som chvíľu dúfala, že to predsa len bola nevinná poľná hryzoška, ukázalo sa, že nie. Videla som „ju‟ neskôr na vlastné oči premávať sa nám po záhrade, a bol to teda statný potkan. Za 6 rokov v tomto dome už asi tretí. Zahájila som opatrenia. Kompost letel do koša a záhrada, ktorá dlho čakala na poriadny úprat, sa konečne dočkala.
A že mi to ani dlho netrvalo. Viac času mi zabralo to „no, už by som mohla tú záhradu poriadiť trochu‟, proste celé to rozmýšľanie a odkladanie a vyhováranie sa na to i ono.
Keď to nejde jemne, pôjde to drsne.
Čiže ti ďakujem, potkanko. Naozaj, nemyslím to ironicky. Konečne si ma prinútil zdvihnúť zadnicu a urobiť to, čo som príliš dlho odsúvala ako nie veľmi dôležité. A ďakujem aj tej sove tuto z lesa, čo ho asi potom odplašila, i tej susedovej mačke, ktorú v takom normálnom roku bez potkana vidíme okolo nášho domu asi dvakrát, ale tentokrát prišla rovno k nám do záhrady dva večery za sebou. Počula moje mentálne rozmýšľania, ako sa ho humánne zbaviť.
Nuž tak. Prišiel. Poukázal, a už sa neukázal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára