My Title

Aj keď je dňom pomaličky ukrajované z dĺžky, nejako to necítime. Stále mám v hlave zapnutý program, že si o 11 večer môžem ísť v pohode pozbierať prádlo bez toho, aby som si potrebovala svietiť, a že by som aj toho potkana zazrela behať po kútoch, ktoré o takomto čase nie sú tmavé.

Keď je málooblačná noc a na druhý deň nás čaká pekné počasie, dá sa na vlastné oči vidieť, že slnku sa nechce ísť tak úplne spať a radšej bude pařit celú noc, ako napríklad na tejto fotke, ktorú som urobila o 00:49 a výhľad je rovno na sever.

Táto druhá bola cvaknutá o 02:09.

Veď pekné to je, magické. Ale akosi som nedomyslela, že tenké závesy nám v lete neurobia v izbách tmu, asi ich bude treba zoceliť trošku. Spomínam si, ako mi niekto vravel, že na Shetlandách sa deťom zatemňujú okná doslova kadečím, lebo nie a nie v lete zaspať. Ale nejdem sa sťažovať, práve naopak, konečne je svetlo, síce aj v noci, no ale to si vynahrádzame ten deficit zo zimy, kedy ho vidieť málo a noci sú dlhé a temné.

Aj poštári majú akési predĺžené služby. Najnovší časový rekord v doručení zásielky k nám domov je 21:21. Proste sa otvoria dvere, balík tresk o zem a dovi, idem k ďalšiemu domu.

A teda celkom pekné leto začalo. Pláže som nikdy nevidela také preplnené, už som sa skoro cítila ako v Chorvátsku jeden deň, asi až 20 ľudí tam bolo, inak býva tak medzi 3 až 4, ale najčastejšie nikto, iba nejaké zvery.

Ďalšou atrakciou pre turistov sú samozrejme kliešte a midges. Ak tu niekto ide s tým, že ááále, nejaké muchy a hmyzy, nepreháňajte, no, tak môže byť nemilo prekvapený. Prišla som inak na Murphyho zákon o škótskych kliešťoch. Ak sa človek čo i len jeden deň zabudne poobzerať, je jasné, že ho tam má a nevie o ňom aj dva dni. Alebo ak zabudne to jedno-jediné miesto na tele kuknúť. Zacicnuté na vlastnej koži.

Počasie k nám bolo v poslednej dobe slušné, a tak sme nanosili piesku z pláže do auta i do domu, a uteráky sú v práčke nonstop = znak aktívne prežitého dňa na slnku. Deti sú už vyrastenejšie a v lete vždy rastovo poskočia ešte viac, a tak chodíme na pláže aj keď fučí, vyrástli už z choroby zvanej „piesok v očiach‟ .

Dakedy tak rozmýšľam, akými očami vnímajú moje deti miesto, kde žijú. Že na rozdiel odo mňa a mojich liet (a jesení, zím a jarí) v Zázrivej a v dolnooravskej „metropole‟ im príde prirodzené vidieť každý deň more, vetrom pokrútené stromy, ovce a zažívať tmavé a daždivé dni počas dlhočizných škótskych zím.

My sme chytali v riekach raky, ony pod skalami hľadajú kraby. My sme si robili plesá v horských potokoch, ony sa hádžu do rock pools a hľadajú v nich miniryby.

Hádžu sa aj do mora, ktoré nie je a nikdy nebude teplé, člnkujú sa, surfujú, teda tie moje sa o to zatiaľ len snažia😀. My sme sa váľali v tráve, ony sa hádžu do vresu. My sme chodili na skameneliny, ony chodia zbierať mušle.

Zbieranie húb, byliniek, lesných jahôd a tej trochy čučoriedok tu spája ich detstvo s mojím. Ja vlastne tiež zažívam také druhé detstvo, len v inom prostredí, s inými stromami, oblakmi, vôňami a hlavne s morom, ktoré je pre mňa nielen „veľa vody na jednom mieste‟, ale skôr čosi ako rozprávková bytosť. Scenéria je ako z knižky o vílach a elfoch a často na ňu kukám skoro s otvorenými ústami.

Veru, som vďačná, že mi bolo umožnené žiť na „staré kolená‟ v rozprávke.