PIŠKÓTKY ZO ŠKÓTSKA

Začalo nám obdobie dúh a hmly. Husi z Grónska prileteli už koncom júla, akosi skoro, čosi ich odtiaľ vyplašilo. Väčšinou prichádzajú na dlhú a hlučnú návštevu v októbri, ktorý je tento rok doslova karmínový vďaka hlohu a jarabine, toľko z oboch som tu som tu za celé svoje osemročné existovanie nevidela.

Hmlová dúha. Neviem, či je to oficiálny meteo jav, ale ten oblúk sa tam urobil ozaj len tak z hmly.

Tu na ostrove mám ešte veľa miest, ktoré čakajú na objavenie mnou, moju dušu vždy poteší „nová‟ minipláž, útes alebo miniles. Každý kúsok je iný, niekde skaly, niekde lesy, na veľa miestach bažina (ako nedávno, nové gumáky som si pekne zakrstila zvonka aj zvnútra). A každé ma svoju inú miniatmosféru.

Tieto ako keby tu niekto vytesal.

Typickejšie to už ani nejde.

Mikroobjavovanie má svoje čaro, ale aj to širšiezáberové. A tak sme sa vydali na krížom-krážom jazdu po západnom pobreží škótskej pevniny. Každé miesto iné, bolo to ako prejazdy rôznymi portálmi, ktoré minimálne mňa hádzali do iných realít a atmosfér. 

Vždy sa mi páčilo mesto Oban (číta sa oben, v závislosti od nárečia sa to iniciálne „óčko‟  rôznodlho naťahuje), teda, vždy som si myslela, že sa mi páči až tak na bývanie tam, ale keď sme sa tam zastavili, tak sa mi páčilo len tak na pozretie. Neviem-neviem, rodine kupujem ponožky, ideálnym miestom na život by pre mňa bola nejaká pekná samota, nuž, asi už starnem a k životu potrebujem už len ticho, teplo (to neviem, ako sa dá v Škótsku zariadiť) a tekutiny (more).

Mestečko Oban

Loch Lomond

Dlhééé jazero, ktoré sa spomína v tradičných piesňach, s kempami a vyhliadkovými loďami.

Rybárska dedinka Tarbert, v ktorej ostrovní ľudia nachádzajú neplánované útočisko, keď sa na poslednú chvíľu tesne pred prístavom dozvedia, že nejde loď. 

Zámok Culzean. Ja by som to prečítala kalzín, ale nie, číta sa kalein. Logiku toho už po mojich pokusoch s gaelčinou neriešim. Zámok to je pekný. Výhľad na more, krásne záhrady. Mám rada hrady, nie kvôli snobskosti, ale kvôli tomu, že sú z kameňa. Inak ani nechcem vedieť, aké hrôzy sa tam odohrávali, keď tam pobehovali „rovnejší‟ ľudia.

Už dlhšie mi mysľou behá, alebo skôr nečujne kráča, myšlienka na to, že pomaličky, bábätkovými krokmi, ako sa tu hovorí, treba zdvihnúť kotvu a nájsť pre ňu iné miesto. Či to bude mikro- alebo makro-presun ešte neviem, nechávam to ešte plávať a usadzovať sa, ako rozvírený piesok v mori. Uvidíme. Nech sa deje, ako sa má.