V októbri i novembri sme sa cez moria i vrchy znovu vybrali do Hlavnej zeme, s plánom ju preskúmať aj trochu ďalej od „centrálneho pásu‟ na trati Glasgow a Edin. Úmysel bol ísť na ostrov Skye a zabrúsiť aj k južným susedom. Haha, plány...
Prvým plánom bolo ísť na nočnú loď, ale dakedy sa oplatí ísť aj na drzovku a na skus, len tak sa tam objaviť v iný čas ako pôvodný, a „zaprosiť‟, ako vraví moja starká, či nie je niekde voľné miesto pre auto, či by nás nevzali, a tentokrát sa to vyplatilo a tak sme sa s čerstvo vyjduvším slnkom nalodili.
Na lodi sme boli inštruovaní zaparkovať hneď vedľa kamiónu,
z ktorého tak zvláštne ťahavo kvapkalo čosi, čo malo známu vôňu, kiež by príjemnú, ale nie, predstavíme si močovku zmiešanú so zhnitým ovocím, áno, áno, naše obľúbené zhnité baly jačmennej slamy, ktorá v tom plaste pekne mení skupenstvo a za teplého dňa sa výpary z nej pekne šíria vzduchom.
Takže presne to muselo byť v tom kamióne, čo by bolo v pohode, keby som si to nedoniesla rovno do auta na nových topánkach. A táto tekutina potom asi fungovala ako niečo, čomu sa slovensky hovorí smola, ktorá sa lepí na päty alebo aj na auto, lebo to pár chvíľ po opustení lode začalo haprovať.
Došli sme s prestávkami do dedinky, kde sa to aj snažili opraviť, ale nestačilo to, a tak, keď sme sa večierkom dostali do mesta Dumbarton, auto si tam počkalo na odvoz do „garáže‟, a my sme sa začali obzerať po busoch, taxíkoch a vlakoch. To som ešte nevedela, že deti si nejako nenápadne stihli pobaliť dve tašky hračiek, takže dokopy ich bolo asi 8 aj s veľkým kufrom a k tomu hotely kade-tade, dve noci tam, dve o kus ďalej, ďalšia zas inde... No, mali sme aj neplánované vychádzky so záťažou veru.
Potom sa mi ešte podarilo skydnúť do blata, pekne s bielou plátenou taškou v ruke, to zas, keď som vymyslela skratku na hrad Stirling, takú cez prírodu, a aj podrážka z čižiem sa mi rozhodla odtrhnúť rovno v jeden daždivý deň, takže som v centre Glasgowu vystrúhala krásnu krasokorčuliarsku piruetu s hlbokým roznožom, dokrivkala som k jednej z tých 8 tašiek, ktoré sme práve vláčili, a vyhrabala som si z nej druhé topánky.
Výlet sme zakončili v hoteli, kde bolo každých 5 minút počuť dunenie metra a kde sa krátko po 5 ráno spustil alarm. Vyšli sme teda von, panika to nebola, lebo sme tušili, že je to planý poplach, isto to bol ten pripečený toast, ktorý bolo cítiť na celý hotel. Akosi som nenašla topánky, a tak som vonku vyšla bosá, a nebola som jediná, pekne do mláky, lebo sucho nebolo. Vyfasovala som preto hotelové papuče.
Po skontrolovaní hotela mužmi v uniformách sme sa zas vrátili do izieb, kde sme o pár chvíľ z minimálne tej našej počuli, ako sa niekomu veselo a nahlas spieva v jedálni k narodeninám. Jedno je isté, v tom hoteli už neprenocujem. Nejde o rozmaznanosť, ale keďže sme s kamarátkou presne v ňom akurát na ceste z ostrova na Slovensko pred vyše 10 rokmi zažili to isté s alarmom, tak to isto bolo znamenie, že už ma tam nechcú a stále ma len von do noci odtiaľ vyháňajú.
A na ceste naspäť domov na ostrov, presne na tom istom mieste, kde auto začalo štrajkovať na ceste do civilizácie, sa na ňom dokazilo pre zmenu niečo iné, ale už nie také závažné ako to predtým, kvôli čomu sme museli ostať na pevnine o dva dni dlhšie. No nič, došli sme. A zobrali sme to všetko s humorom. Ešte že sme išli na tú loď ráno, lebo o pol 10 v noci stáť každých 20 min a chladiť auto...
Takže Skye a Anglicko sme odložili na neurčito a behali sme v podstate zas okolo Glasgowu. Boli sme pozrieť Kelpies, sochy mýtických škótskych vodných bytostí, ktoré, keď tak človek pod nimi stojí, vyzerajú celkom desivo. A celkom veľa ocele sa na ne spotrebovalo.
Potom sme sa s tou maxi batožinou dotrepali do Stirlingu, mesta s takou príjemnou historickou atmosférou. Podarilo sa nám zmoknúť na padrť, aj to blato som stihla, ako som spomínala, jedna piškótka ma v tom nenechala samu, a také krásne sme sa vybrali na hrad.
Časť hradu Stirling
 |
| Stirling Bridge. Vietor, kameň, mraky, najškótskejšie, ako sa len dá. |
Tentokrát sa mi podarilo dostať sa až na vrch tej klaustrofóbickej veže, deti si to odložili na neurčito. Stále dumám nad úmyslom toho architekta.
 |
| Williamov meč je momentálne vo zvislej polohe. Walter Scott sa o ňom vraj vyjadril, že je vhodný pre archanjela, veru, vyzeral tak. |
 |
| I deti si užili plejparky, jeden z nich je chránený takýmto druidom. |
Náš druhý výlet v novembri mal byť o čosi kratší, mali sme len po čosi ísť, ale plány, haha. Tentokrát to nebolo auto, ale počasie, ktoré doslova vyplo lode na jeden a pol dňa plus sa spomalil prechod cez poeticky nazvaný horský priesmyk Oddýchnite si a buďte vďační. Na tom mieste sme vďační vždy, keď tam nie sú kolóny, popadané skaly alebo blato a normálne tadiaľ prejdeme. Niekto by povedal, že to nie je tak často. Aj na tie krásne vrchy okolo sa raz vydriapeme a budeme ešte vďačnejší.
No nič, aspoň sme sa dostali aj do lokalít, do ktorých sme nemali úmysel ísť a preskúmali sme juhozápadné pobrežie Škótska, ktoré pre zmenu pôsobilo veľmi európsky. Plejpark rovno pri pláži, vysvietená promenáda a domy architektonicky úplne iné ako tieto naše ostrovné.
Videli sme golfové sídlo Donalda Trumpa, pole plné tekvíc a ostrov, ktorý vyzerá len ako taká guľa, ktorú si tam na chvíľu odložil obor, medzitým sa na ňu stihlo nasťahovať veľa vtákov a spravili si z nej domov.
Neviem, ako to ten obor porieši, keď si ju bude chcieť vziať naspäť. A to sa ešte volá Vília skala, tak možno aj víly si ju budú nárokovať...
V Glasgowe, meste otužilých mužov, s len tričkom a často aj kraťasami na sebe v daždi, zime a vetre, davov ľudí prechádzajúcich cez cestu na červeného panáčika a tiež šoférov autobusov, ktorí vedia tak točiť tými busmi, rezať zákruty a ísť na doraz chodníka, že to až nie je matematicky možné, sme sa spontánne rozhodli hopnúť na turistický bus s hovoreným slovom o jeho histórii na počúvanie do uší, na otvorenú časť, ale keďže sa dosť zozimilo, dlho sme tie sedačky neohrievali, deti spustili mrnč, takže sme sa toho veľa nedozvedeli a vlastne som si len kúpila slúchadlá za 35 libier.😁
 |
| Vysvetielkovaný Glasgow |
 |
| Jurajovo námestie |
 |
| Tekvicové pole |
 |
| Ako vravel pán v slúchadlách, tie kužele, čo sú na tej soche už vlastne furt, vyjadrujú glasgowskú beťársku náturu. |
 |
| Výhľad na Víliu skalu z mestečka Girvan. Pri fotení ma skoro hodilo o zem, čo tak fúkalo. |
Napriek tomuto všetkému sa nám podarilo pobehať, vidieť, zažiť. A mne aj zmeniť názor na Glasgow. Dobre, nie je to zrovna mesto zelene a oku-lahodiacej architektúry, dosť špinavé, neustále v procese opráv alebo stavania kadečoho, a s tými všade prítomnými žeriavmi bude asi navždy vyzerať industriálne, ale má atmosféru, takú pravú škótsku. Je to srdce, do ktorého sa chodievam z periférnych častí tela Škótska okysličiť.
Dobre padne vidieť, že v srdci sa nerieši, že isté pravidlá sú tak maximálne na papieri, že ukecaný taxikár po vypočutí príbehu s autom vypne taxameter či ako sa volá tá vec, že ľudia sú slušní a priateľskí, že sa hocikto na teba len tak pre prkotinu alebo aj nič usmeje. To posledné rozširujem na celú škótsku zem, teda aspoň ja mám také zážitky.
Takže tak, srdce Škotlandu, už sa teším, kedy sa k Tebe zasa cez všetky tie vlásočnice a žily tuto od nás dostanem, uvidíme, na ako dlho sa zdržíme, vieme už, že plány si netreba robiť a treba to nechať plynúť.
 |
| Originálny vianočný stromček z klietok na väznenie morských živočíchov, ehm, aspoň nie sú porozhadzované kade-tade po pláži, teda minimálne zatiaľ |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára