Tak sme sa prehupli zo zimy do takmer jari. Aj keď tá naša zimička tu tento rok, no, mrzlo asi len raz, raz zakrúpilo, ale hneď aj zmizlo, hlavne, že niekto kúpil pre deti lopáre, no nič, využijeme asi len na šmýkanie po piesku najbližšie.
Dni sa už predlžujú, ale nie je to veľmi vidieť, keď je väčšinu času zatiahnuté. Aj vetry sme mali, odfúklo aj dofúklo mi zopár vecí, to si tak susedsky potom vrátime cez ploty.
Ale pomaly to už ožíva, lesy sa zasnežienkovali a už sme videli aj prvý narcis. Na ostrove sa stavajú dve nové whiskárne, dokopy ich už bude 11, s tou na Jure ešte o jednu viac. A to už ani nerátam tie giny, pivá a vína, čo sa tu vyrábajú. Tečie to tu prúdom.😁
Nuž tak. To najchmúrnejšie obdobie sme prestáli, ani neviem, ako mi ubehlo. Kedysi som mávala zo zimy des, potom som sa hodila do neutrálu a tieto dva či tri posledné roky som sa už na ňu aj tešila. Pokoj, magično, porobí sa doma, čo sa v lete nestihlo. Jasné, vonku je šeď a vzdušný živel dáva o sebe vidieť až príliš búrlivo, nečudo, že si ľudkovia v minulosti „vymysleli" ceilidh /číta sa keili/, dnešné muzikotancovačky, v minulosti však aj domáce sešlosti či len návštevy, kde sa rozprávali príbehy a hrala sa muzika.
Býva však aj zopár slnečných zimných dní, ktoré treba dobre využiť, najlepšie na nejaký ten výstup na kopec. Malé sú, ale preveria každý sval, a tie výhľady...
Hudba a kopce, to je Škótsko. A obe majú pre mňa zvláštne čaro a často sa mi spájajú v jedno. Spevák s hlasom anjela-bojovníka, ktorý spieva:
But mountains are holy places/And beauty is free (Runrig, Our Earth Was Once Green)?
Tak to teda áno, beriem, a táto melódia sa mi často vybaví rovno dakde hore na kopci. Už len ten názov piesne, proste vizionársky, a to sa písal rok 1987. (Nie, u mňa to nie je o tom, že je to momentálne v móde, v mojom veku, haha, na nejaké trendy nehľadím a tak to bolo aj v tom veku predtým, mama moja si isto ešte spomína na časy, keď som ju vo svojom predpubertálnom období, čo bolo vyše štvrťstoročie dozadu, bezostyšne upozorňovala na to, že po nazbieraní čučoriedok sa obaly od istých dobošiek majú domov brať a nie v hore nechávať.
A ešte keď sa ešte z nejakej myšlienky stane agenda a začne sa pretláčať tými „rovnejšími‟, nie, ďakujem, dovidenia, mňa z toho vynechajte, idem si svoje a s iným zámerom ako vy, s tým pôvodným a prírodným.)
A často je to aj táto, ktorá sa mi vynorí v hlave dakde na vrchu, a spustí reflex bdelej meditácie.
Pomaličky teda privítame jar, a potom sa už zas vrhneme do intenzívneho leta, ktorého atmosféru zas celkom dobre vyjadrí napríklad táto pesnička.
Veru, bez òrain -- piesní by tu bolo príliš počuť kvílivý vietor, a ľudia by si všimli, že tu nejako často prší a kvôli hmle a nízkym oblakom nevidno často ani za roh. Hudba tu slúži ako spojovadlo ľudí a ako náhrada toho žiarivého kotúča tam hore, ktoré sa väčšinu roka schováva za chumáčiky vaty na oblohe.
Toto je Vílí kopec, teda výhľad z neho, rovno na pevninový cípik Kintyre a vzadu aj ostrov Arran.
Americký monument z druhej strany.
Kozy.
Sú síce divé, ale krotké a ľudí majú doslova v paži (ak sa to ešte tak hovorí, ako vravím, ja už v mojom veku nejaký slang, no haha), hlavná je paša.
Ako z fantasy filmu. Na ten úplne vzadu sme sa vydriapali, ale nebolo nám všetko jedno, to len tak cez úžľabinku sa prešmyknúť, juj, aj mi mravčalo v prstoch, také otvorené výšky, hm, no je tam rešpekt z mojej strany.
 |
| Pripravené na keltský sviatok jari. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára