Marec = narcisy, kliešte, vetry a dnešný rok napodiv aj teploty cez 10 stupňov a na škótske marcové pomery aj veľa slnka. Fajné podmienky na zdolávanie kopcov a objavovanie miest, kde naša noha ešte nevkročila.
Tento ostrov, na rozdiel od takých mini a len trávnatých, bezstromových, kde ale tiež žijú škótski ľudkovia, neviem, ako to dokážu, lebo mne teda treba členitý a nie jednotvárny povrch miesta, kde žijem, a teda sa vrátim k začiatku vety i myšlienky, tento ostrov má pre mňa tú výhodu, že má v sebe aj lesy, aj vrchy, aj miesta, kde je divočina, aj také, kde sa dá nájsť pokoj a relax.
 |
| Tak toto bol hádam ešte január, keď tu vládli snežienky, teraz je už všetko žlté a oranžové, narcismi vymaľované |
Nedávno som sa začítala a zadívala do zvykov krajiny úplne inej ako Škótsko, priamo v centre Ázie uloženej. A ako tak kukám a čítam, predsa len čosi veľmi podobné Škotlandu vidím, a to kamenné kopy vytvorené človekom, ktoré boli a stále sú na kopcoch ako také pamätníky či zastavenia, proste šamansko-magické miesta, na ktorých tie „len‟ kamene nie sú „len tak‟ nahádzané zo srandy či z nudy.
Keď k nim človek vystúpi a chce sa nechať naladiť, čosi mu udrie na neviditeľnú strunu. A ako si tak čítam o týchto kopách, ktoré sa nazývajú cairns, blikne mi, že to slovo tiež vyzerá nejako známo, priam gaelsky, a tak kuknem, odkiaľ to slovo pochádza, a teda áno, priamo z gaelčiny. A tak sa v duchu usmejem, že ako je to všetko tak akosi poprepájané.
Potom som na tú poprepájanosť aj pozabudla, až kým sme sa v jeden deň nerozhodli vybrať sa na jeden z ešte nepokorených minikopcov na východnej strane ostrova, za pálenicou Ardbeg. Očakávala som, že to bude ľahký výstup a že ten kopček bude z druhej strany útesového charakteru, keďže za ním už nič, len more a výhľady. Tak aj bolo, ale s prekvapením na samom vrchu, kde nás čakali práve tieto kamenné navŕšeniny. Škótsky drsné, na, tu máš len kameň a vietor a nič iné!, v tej spomenutej centrálnoázijskej krajine to majú aj stuhami a látkami ozdobené, ale odhadujem, že zámer týchto jednoduchých stavieb bol a pre niektorých je stále rovnaký.
 |
 |
Z týchto zakameňovaných vrchov sme rovno cez zátoku zbadali ďalší kopec, na ktorom sa čnelo čosi biele, reku, tam pôjdeme nabudúce.
Aj sme išli, cesta nahor to bola zaujímavá, dobrodružná, bolo sa treba predrať cez rôzne terény, tekuté aj pichľavé, a to biele na vrchole bol už taký moderný ten, proste tá vec, čo označuje vrchol kopca. Tiež z kameňa, ale akosi už bez toho čara predkov.
 |
Kameň patrí k Škótsku ako vietor, ako dážď, ako whisky. Kamenné sú múry, ktoré ohraničujú polia a lemujú cesty a domy, kamenné sú aj tie samotné domy a kamenné sú aj niektoré pláže, v ktorých ma baví sa hrabať a nachádzať rôzne farby a tvary a druhy skál a skaliek.
Za mojich detských čias sme sa chodili hrabať do kameňov, ktoré tiež mali kedysi dávno spojitosť s morom, a to priamo v Zázrivej, magickej oravskej dedine. Za asi 4 vrchmi a 4 dolinami od našej starkej, ktorá mala pred pár dňami 95 rokov, už v inej doline, ako sa vraví zázrivským osadám, pre nás už v inom svete, bol celý jeden strmý vrch, kde sa dalo na fosíliách doslova lyžovať.
Nachádzali sme tam „slniečka‟, „slimáky‟ a dokázali sme sa tam hrabať celé hodiny. Teraz je už tento odkrytý fosílny svah dosť zarastený, ale verím, že tam stále čakajú prastaré kamene na objavenie, a mám v pláne tam znovu ísť a so svojimi deťmi zahájiť tú pravú hrabačku. Ukážem im napríklad aj to, že na jednom mieste, už skoro pri skamenelinách, ich mama chytila hysák, keď sa jej divá včela zamotala do vlasov. Hm, hm, tieto spomienky, dúfam, že ich oživím, teda, bez tej včely v mojich alebo ich vlasoch, stačil nám minulý rok čmeliak, ktorý elegantne vletel do čižmy malej blonďavej a teraz čo, vytiahnuť nohu ani veľmi nie, len počkať, kým sa uvedomí, prípadne, aby sme sa na to len pasívne nepozerali, odtrhnúť jemnučké stebielko a trošku ho ním v tej čižme usmerniť, za jej hysterického revu a môjho adrenalínového pokoja, to som si vymyslela termín, ale viem, čo tým myslím.
Takže tak. Zaujímavé sú tie kamene. Aj tie človečenské a kontinentálne prepojenia. Je to ako taká jemná energetická niť, ktorá nás spája, utkaná asi presne z toho, čo tieto šutríky neviditeľne vyžarujú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára