PIŠKÓTKY ZO ŠKÓTSKA

Chcela som začať vetou: Prišlo leto, ale nevidno to na počasí, ale na deťoch, že ako vždy o takomto čase v roku začali viac jesť, doslova hltať. Obzriem sa, že kde je ten nákup a to navarené a napečené, a zazriem len omrvinky a ohryzky a obhryzky.

Tá originálna uvádzacia veta ale, kým som si konečne sadla a začala písať, trochu znepravdivela, lebo sme mali fajné počasie, až škótsky teplé, a dokonca aj pár dní za sebou; podarilo sa nám zbronzovatieť i na pláž ísť. Ale aj tak, tu u nás sa nehovorí „je leto‟, ale „dnes máme leto‟ = zajtra to už bude taká tá naša umrholená a zatiahnutá klasika.

Ešte v apríli nám napadlo ísť sa kdesi vyškriabať, kým ešte nie je veľká tráva a veľa kliešťov. A že dáme teda ten najväčší kopec tu, Beinn Bheigeir (kopec Vikár v preklade). Vysoký síce len 491 m, ale ako sme sa už poučili z predchádzajúcich výstupov, tušili sme, že to nebude len taká prechádzka a bude sa treba dobre pripraviť. Vyzistila som na rôznych turistických stránkach, že hore sa ide cca 3 hodiny, no reku že by som konečne takto dokázala unaviť svoje hyperenergické deti?😁 (Nedokázala, prezradím už teraz.)

Hneď pri samotných nohách tohto kopca sme narazili na prekážku -- stádo kráv s malými kravčiatkami rovno na ceste, ktorou sme plánovali ísť. Hm, no tak po predchádzajúcich skúsenostiach s kravami (ovce neriešime) bežiacimi rovno na nás to asi budeme musieť zdobrodružniť a budeme robiť „wayfinding‟ = nájdeme si vlastnú cestu, počas ktorej určite spadneme do blata, lebo terén bude plný močarín, alebo narazíme na plot s ostnatým drôtom, ktorý bude treba preliezť a rozdrapiť si na ňom nohavice alebo prederaviť topánky, proste romantické škótske lúčne a poľné prekážky. 

I tak bolo, dobre, že som si ráno obula čižmy, váhala som medzi nimi a turistickými botami, a aj keď chodiť v nich hore strmým kopcom veľmi pohodlné nebolo, predsa len ma zachránili od totálneho zablatenia a prepadu do zradného terénu a aj od pár kliešťov, ktoré som pekne odpinkala naspäť do trávy.

Gumáky, škótska to nevyhnutnosť

Vyzerá ako také nič kdesi za záhradou, „len tak vybehnúť‟, no to určite😏

Vyšli sme ku kamennej kope, ktorá bola síce na vrchu, ale nie na tom úplnom, k nemu bola ešte ďalšia cesta, a teda po 3 hodinách, alternatívnej a asi tej najšibnutejšej ceste, ktorou sa dá vyjsť hore, sme došli až k trig pointu, bielej trojuholníkovej stavbičke, ktorá si sedí na vrchole, niečo ako kríže na slovenských kopcoch. 

Výhľad to bol krásny, povrch úplne iný ako „tam dole‟, vyzeralo to ako v nejakej inej krajine. Nadol sa už išlo fajne, samozrejme s vyššie spomenutými prekážkami, ale keď sme nasadali po 6 hodinách do auta, ten dobrý pocit v duši sa s nami viezol celú cestu a vydržal ešte pár ďalších dní po túre. Deti samozrejme unavené neboli ani v ten deň, ani ten ďalší, ja asi nikdy nevyrastiem z tejto materinskej naivity. 

Čo teraz, keď na našom ostrove už nie sú vyššie kopce, no jedine naša susedka Jura, tým smerom sa budeme nabudúce obzerať a plánovať.

          

Prvý cairn, na ktorý sme aj každá priložila kameň