My Title

Prileteli husi = skončilo sa leto. Zopár z nich sme zazreli už koncom júla, no reku, ak podľa miestnej tradície založenej, ako za starých čias, na pozorovaní, husi prinášajú zimu (tu sa jeseň preskakuje, lebo v podstate ani neexistuje), tak to bude dlhá zimička teda. Husi majú chodiť tak v októbri, ale posledné dva-tri roky zdrhávajú tam odzhora akosi skôr.

V auguste sa opäť konala poľnohospodárska šou, kvôli ktorej sa niektoré biznisy proste zatvoria, lebo takmer všetko ľudstvo sa tam chystá. Tradične tento deň schytáva blato a hmlu a taký ten nenápadný a na prvý pohľad nevinný dáždik, ktorý vie ale na padrť zmočiť človeka do 2 minút.

Tento rok niekto nám ale bolo nadelených niekoľko fakt že echt slnečných dní; miestni ľudkovia sa veru aj poťažobili, že je to na nich moc hic.

Jeden z týchto dní vyšiel aj na spomínanú šou, ľudia sa chladili kadečím, horšie na tom boli tie vystajlované zvieratá, ktoré tam prišli veľmi pravdepodobne nedobrovoľne súťažiť.

Bol to bizi deň. Zišli sa tam ľudkovia z minimálne troch ostrovov a minimálne troch kontinentov.

Podľa miestnej pranostiky sa po tejto akcii končí leto a nastáva hlavné obdobie dažďov, hmly a depresie. Napodiv sa nič z toho zatiaľ neudialo, bzučí to tu turizmom aj naďalej, v hlavnom karavanovom „prístave‟ sme len pred pár dňami narátali vyše 20 stanov a karavanov (áno, to je na tento ostrov super-bizi😆).

Proste turistov tu vyrástlo ako húb po daždi. A aj tých vyrástlo celkom dosť tento rok. Mám jedno také miesto, kde rastú kozáky, je prístupné, rovno pri poľnej štreke, takže nenáročná zberačka, teda na prvý pohľad. Poučená z minulých rokov viem, že najlepšie je ísť medzi tie brezy naboso a v kraťasoch alebo s vyhrnutými nohavicami tak vysoko, ako sa len dá. Dôvodom je kolónia minikliešťov, ktorá sa tam usadila už asi natrvalo a teda 2 minúty pod briezkami = nohy obsypané tými potvorami ako makom, to len chytro vyšúchať a odpinkať preč, lebo na tú svoju miniveľkosť sú akési náramne rýchle a nenápadne, ale chytro, sa šplhajú do vyšších častí tela.

Takže keď sme zo seba doslova striasli kliešte, pokračujeme po tejto ceste, ktorá nás dovedie až na dlhú, okolo 10-kilometrovú pláž, na ktorej ani v sezóne nebýva skoro nik a ak tam aj dakto je, tak sa to na tej dĺžke rozloží a stratí. Po ceste treba zahnať tu ovce, tam kravy, popreskakovať a poobchádzať ich výlučky a dostaneme sa až k pieskovým dunám a dunivým vlnám.

Takže tak. September, a ešte to tu žije, a počasne tomu tiež praje. V autobusoch nie sú stále len tí istí ľudkovia, a v obchode, kultúrnom centre, sú až zápchy. Spomínam si, ako sme kedysi v Zázrivej museli predavačke nahlasovať, koľko chlebov nám bude treba, aby mohla objednať viac a aby tak ostalo aj pre miestnych. Tu neviem, či turisti majú až taký záujem o pekárenské výrobky, skôr o tie zlatisté tekuté, a tých sa zdá, je furt dosť.