My Title

Tak mi povedala Jura, ostrov vedľa nás, kde sme sa za posledných pár dní vybrali už trikrát. Ísť tam mi napadlo romanticky pri vysávaní, pri monotónnych činnostiach mávam dobré nápady. Počasie malo byť oukej, ale samozrejme ráno nebolo, dáždik, zamračené, bez vetra = midges (malé krvilačné muchy, ktoré sa rady vyskytujú v doslova mrakoch) nás zožerú zaživa tam, akurát počasie pre ne, ráno, hmlisto, vlhko, no ale po hodinke sa na nebi ukázalo trošičku modrej oblohy, asi tak 1 m x 1 m zo zemského pohľadu a odhadu, reku, poďme, nádej stále žije, a ten hmyz nejako nemilosrdne zničíme a hádam zaberie doma vyrobený sprej.

A tak sme sa vybrali do prístavu tu u nás, previezli sa kompou na druhú stranu (5 min), a boli sme v inom svete. Plán bol ísť sa prejsť niekde v tú stranu, kde nie je civilizácia, a pokukať, čo tam je.

Privítanie ale bolo pravé jurovské, drsné. Midžisov na mraky (sprej pomáhal len trochu, o trochu viac účinkovali isté švédske kvapky), útočiace ovady, rovno pod nohami statná vretenica, ktorá sa rozhodla na nás syčať, kliešťov po nohách, ako keby nás dakto olejom namastil a makom obsypal.

Tak sme to strihli inou cestou na pláž, kde sa síce ťažšie chodí, ale bez parazitných potvor, teda aspoň niektorých. A prechádzka to bola pekná. Naspäť sme sa už síce museli trepať kvôli spoju kompa-bus cez mokraď a začalo aj prškať, no ale nie, Jurička, mňa neodradíš. Viem, že to si mi len ukázala to najhoršie, že si predo mnou nechcela schovávať svoje tienisté stránky, a nabudúce sa ukážeš aj v inom svetle.

I tak bolo. Počasie lepšie, s vetríkom a aj slnečnou žiarou pomedzi oblaky, ide sa na Juru, deti. Akosi som si nevedela v hlave ustáliť, kde by sme išli, či zas chôdzovať po pobreží a liezť po útesoch, alebo aj kdesi inde, priťahovali ma tentokrát Jurine kopce, teda prsia (Paps, netrepem, vyzerajú tak a aj v preklade je to tak), no ale po preštudovaní mapy sa to mojej hlave zdalo byť príliš ďaleko, tak som to vyriešila polovičato, že vyjdeme len hore cestou kuknúť, ako sa tam asi ide a potom pôjdeme na pobrežie.

Pri kompe kukám na tie kopce, že či by sme sa ozaj aspoň na nejaký menší blízko nich nevyštverali. Nevedela som sa rozhodnúť. Na kompe s nami niekto, kto komusi vraví, že ide na najmenšie prso Jury. Synchronicita? No nič, stále som nebola presvedčená, čí ísť, či nie a išli sme aj naďalej podľa môjho ascendent-vo-Váhach plánu, kuk cesta a potom pobrežie.

Aj sme kukli. Pred nami dva z 3 majestátnych kopcov, ktoré vôbec nevyzerali tak ďaleko, ako som si to ja spoza umelého sveta internetu v hlave predstavovala. Rozhodnuté. Ideme. Nemáme už čas skúmať, ako dlho sa k nim ide po ceste, strihli sme to kolmo hore jelením pasienkom rovno k jazerám a najbližšiemu kopcu, ovenčenému trpasličím kvitnúcim vresom, ktorý krásne voňal. Beinn a' Chaolais (Prielivový kopec) nás pohostil čučkami, týmito severskými bobuľami a brusnicami, a pri výstupe hore nás pozdravili jelene.

Samozrejme mal viacero vrcholov, ktoré sa len postupne odkrývali, až sa zdalo, že idú rovno do neba. Keď sme sa vyšplhali na ten už naozaj posledný cípik, obnažené prsia sa celkom rýchlo začali zahaľovať do oblakov a veru tie hrubé bundy, ktoré si moje deti ráno na seba dali, sa im zišli. Stihli sme sa ale pekne porozhliadať dookola a zočiť kopce na ostrove Arran, náš ostrov a tiež ostrovy Colonsay, Oronsay a Mull. Krása. Nabíjacia energia. Pokoj v duši. V radosti sme zišli dole a teda museli sme si riadne švihnúť, aby sme stihli kompu a posledný bus domov.

Tento rok nás hádam Jura ešte aspoň raz prijme a privíta, či už nadivoko alebo miernejšie, uvidíme. Neplánujem, nechám to plynúť, tak mi pošepkala, že to, a nielen to, mám tak robiť.