Jaj, no čas tak letí, že už je to hodná chvíľa, čo som to oslávila tú druhú 20-ku, a ako dar z nebies mi bol dopriaty krásny teplý deň na pláži (múdrejšia sa ale akosi necítim, možno len menej naivná).
Odvtedy sme ale mali už asi všetko od dažďa, cez víchricu po mrazivé slnečné dni (a záplavy a z toho zosuvy blata na cestu, to sa udialo na pevnine, ale ovplyvnilo to veľa miestnych ľudí a turistov snažiacich sa tu dostať). Lode meškali alebo nešli vôbec jedna radosť, príčiny rôzne, tento rok vypadávalo lodné spojenie viac ako normálne, ale nevadí, veď už sa x rokov stavia nová loď (uveríme, keď uvidíme), ktorá to tu má zachrániť a rozprúdiť, dedinčania, nože buďte trochu viac trpezliví.
Ja trpezlivo čakám nie na tú loď, ale na pomalé zvyšovanie množstva denného svetla. Slnovrat je pre mňa ten pravý začiatok nového roka. Nie že by mi tma vadila, na rozdiel od minulých rokov, kedy som sa desila, že už ide zima, si ju dnes až užívam, človek môže o čosi spomaliť a hodiť sa do módu pustovníka, a môže tak na všeličo prísť. Ale už sa teším na zmenu z...:
7:30 ráno: Čo?? To nemôže byť ešte toľko hodín, isto je len okolo 3 ráno, veď je tma ako v rohu!
krátko po 8:00: -- postupné rozoznávanie veľkých a svetlých predmetov v šere --
9:00: No konečne je už vidno!
... na jednoducho svetlejšie dni. Podarilo sa mi aj zbaviť sa starých vecí a rároh, čo hneď privialo do domu čerstvú energie (alebo to bol iba vietor prefukujúci popod dvere, neviem), takže idem do svojho nového roka odľahčenejšia. Dúfam.
Počas tých slnečných mrazivých dní sme si viackrát vyšli na juhovýchodnú stranu ostrova, do krajiny za pálenicou Ardbeg. V tejto časti je viac magických miest -- Vílí kopec; pobrežie s rôznymi zákrutkami, skrytými miestami a miniplážami, útesmi a skalami trčiacimi z vody, na ktorých sa rady vyvaľujú tulene; najvyšší vrch na ostrove; stojace kamene, lieskové a smrekové minilesy.
Celá tá oblasť má aj taký nádych čohosi starosvetského. V angličtine sa mi na toto miesto hodí slovo tranquil, v slovenčine by som to nazvala asi takto: čarovno-pokojné. Aj keď... Na ceste k pekným miestam sa môže prihodiť všeličo. Chodníčky k nim jedine tak od jeleňov a sŕn, neviditeľné bažiny skrývajúce mix blata a vody po kolená, papraď, aj keď suchá, vie dať aj tak nohám zabrať, kliešte, ktoré asi prežijú všetky ešte aj neobjavené žiarenia, lebo sú aktívne aj v zime cez mrazy.
Proste ak sa chceme niekam dostať, treba si hľadať cesty, aj keď tam žiadna na prvý pohľad nie je alebo sa v procese vyjaví byť trošku nepohodlná. To ma Škotland za tých 10 rokov tu naučil. A ďakujem mu za to.
 |
 |
 |
V pozadí Vílí kopec |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára