Ej, len tak lietali hrnce a moje ruky, keď vonku divoko tancovala víchrica. Popohnala ma k tomu blikajúca žiarovka, ktorá predznamenávala vyhodenie elektriny. Reku, deti, ak nechceme mať suchú večeru, idem si radšej švihnúť s varením, kým to ešte svieti a hreje. 

Veď ok, máme aj kempingovú piecku, ktorú sme zatiaľ využili len tak normálne vonku. Ale ak by nastala taká echt núdza, vonku v záhrade by sa v tom všetko-menšie-alebo-neupevnené-berúcom vetre dlho neudržala, a doma vnútri by zas besneli alarmy.

Okolo nás lietali vzduchom morské riasy, ktoré som mala v kvetináčoch so zámerom dodať živiny zemi, inšpirovaná miestnymi záhradkármi. Taška na prádlo mi odletela do nenávratna ešte pred tými (zatiaľ) najhoršími víchricami, ponožky a drobnosti v nej, zdá sa, boli pohybujúcim sa vzduchom vysypané len na zem, či všetky, to už nezistím. 

V predprípravnej fáze tých 2 víchric, ktoré mali prísť neskôr, som to riskla aj s košom, ktorý mali vysýpať práve v ten dosť veterný, aj keď nie ešte taký desný deň. Nechala som ho von cez noc pri ceste, kde ich aj so susedmi parkujeme v určené dni, keď tu zrazu sa v noci zobudím s myšlienkou v hlave „Kôš!‟. Nuž, za mladších čias by som aj v noci o 3 vybehla von a išla to tam obkukať, ale tentokrát som len dúfala, že vietor fúka zo severu a teda kôš bude v bezpečí a že sa uvidíme ráno.

Aj sme sa uvideli, ale ako prvý ma pozdravil jeho obsah viditeľný aj v tom raňajšom prítmí a to hneď po otvorení vchodových dverí. Čakal zúfalo na rohožke ako nejaký zabudnutý a do búrky vyhodený kocúr. Ako naschvál fúkalo z juhu, priamo na kôš, veru, nemal sa kde schovať, tak sa len vyvalil a vypľul to von.

Nuž, trvalo mi hodnú chvíľu všetko to pozbierať spred nielen nášho domu a dať ten šiši kôš na poriadok. Nebola som v tom ale sama, muselo to lietať z rôznych strán, lebo som zbierala aj papiere a plasty, ktoré u nás doma na návšteve nikdy neboli. 

Poučenie: aj v tomto veku mám zdvihnúť zadok a ísť, keď som trebárs aj o polnoci zobudená niečím múdrejším ako mojou mysľou.

To ale ešte bolo nič oproti tomu hukotu a fukotu, ktorý prišiel potom. Spať blízko vlakovej stanice a u nás bolo v tú noc decibelovo porovnateľné. Mali sme cez tieto veterné dni pochôdzku v hlavnej vieske, z ktorej sme sa vrátili unavené ako po 6-hodinovej túre. Vzdorovať vetru a jeho snahe nás odhodiť do kúta, príliv prílišného množstva kyslíka rovno do fejsov, kedy sa už nedalo normálne dýchať, držali sme sa pospolu nalepené na sebe ako tie vyše storočné domy, ktoré majú spoločné steny, možno práve z tohto dôvodu boli takto v zástavbe postavané. Kvôli pravdepodobnosti lietajúcich škridiel sme si švihli dole ulicou, teda snažili sa švihnúť si, a pred príchodom busu, ktorý našťastie išiel, našli útočisko v obchode. 

Napriek všetkému vyššie spomenutému sme pred 9 večer neveriacky doslova zízali z okien na svetlá traktora, ktorého posádka sa z nejakého dôvodu práve v takomto nečase rozhodla pozbierať také tie veci čo neviem, ako sa volajú, tie senové zakrútence na poli, ktoré tam hnili, mrzli a už aj zeleneli od augusta minulého roku. Týchto Škótov nejaký vietor len tak nevzruší.

Pre mňa je toto čas zásob sviečok a zápaliek, upevňovania rôznych vecí okolo domu rôznymi spôsobmi, protiplesňovej farby na stenách a používania slov „wild, crazy, mental‟, keď sa rozpráva o počasí. V takom škótskom farmárskom leveli, aký sme mali možnosť zočiť, ešte nie som.😁

Tulene majú večernú siestu

Výhľad od nás na pevninu