My Title

Vietor odfučal čas a zrazu sme sa našli v období veľmi pohyblivého vzduchu, ktoré miestni nazývajú „good for the washing‟.

Áno, oceňujem jeho pomoc v tejto oblasti, dám prádlo von a vyduje za chvíľu. Niekedy aj v jemnom daždi, ak sa mi (veľakrát naivne) zdá, že vietor je v ten deň silnejší ako ten dážď a teda tie kvapky prebije.

I včera a dnes ráno som zbesilo vešala. Na sekundu mi aj napadlo, či mi nešibe, hlavne, keď sa ma vietor snažil ubiť tak, aby ma zvalilo až na kolená, a či radšej nepočkať na vraj slnečný a vánkový pondelok, ale potom som si povedala: „Martina, bola by škoda takto premárniť víchricu.‟ Nuž i tak, oblečenie sa divoko trepotalo ako vlajka na pirátskej lodi.

Ale aj ten vietor sa raz vyfučí, aspoň na chvíľu, a tak má po búrlivých dňoch nastať relatívny pokoj a druhý variant zimného počasia. Buď je to tu víchricové, mokré, ale pomerne teplé (90% času), alebo pokojnejšie, s mrazom a dokonca aj slnkom. Niekedy obe verzie v jeden deň a úplne naopak -- cez deň pokoj a zima, a na noc sa prirúti teplejšie počasie, ale zadarmo to nebude, prisurfuje s vetrom za chrbtom a krhlicou, ktorá nemá dno. To zo Západu väčšinou, ten je taký nevyspytateľný beťár. Jeho brat Sever je ešte väčší zákerák, lebo prináša taký chlad, až sa človeku zdá, že mu ruky aj nohy omrzli.

A preto sa radšej nostalgicky presuniem do rôznych fáz leta a fotkovo si zaspomínam na teplejšie a menej divoké časy. Aj keď... Na najvyššom kopci na ostrove Jura (Zlatý kopec) to na vrchole chvíľu vyzeralo ako v zime, najskôr makačka strmo hore, potom zaslúžené pekné výhľady, ale o doslova pár minút sa odkiaľsi prihnali hmlisté oblaky a vietor, to kopec oznamoval, že sa bolo treba pratať naspäť dolu.

Beinn an Òir, Zlatý kopec.

Vedľa majestátnych výčnelkov Jury, ktoré mi pripomínajú pyramídy, sú aj menšie kopčeky, ktoré nebývajú zahalené v oblakoch väčšinu času ako tieto najvyššie. Reku, oprobujme. A vyplatilo sa. Otvorený trávnato-skalkový vrchol, človek sa tam mohol veselo prechádzať, rozprestrieť si deku, urobiť si piknik, nazbierať si čučky. Taká uvoľnená energia akási, ako keby tam hore až tak vyvierala z nejakého prameňa a rozlievala sa dookola. Kopec zo zlata mal inú energiu, takúto: „fuf, zvládnuté!‟😅

Na Slovensku sme sa vydriapali na Rozsutec. Ľudí ako maku v závine, normálne na slovenské kopce, pre vidiecke ostrovanky nevídaná vec -- na Juričke vždy stretneme toho istého jedného pána v tom istom aute, ale niekedy dokopy aj 4 ľudí zazrieme, vtedy to voláme „akýsi rušný deň na Jure‟. Hlavných obyvateľov tohto ostrova, srny a jelene, máme vždy tú česť či vidieť, či v období ruje počuť, hneď po vylodení sa a výstupe minibriežkom na cestu.

Nuž tak. Najväčší nemusí byť vždy aj vizuálne a energiovo najkrajší. Ale môže zas poslúžiť na iné. Aj také dakedy treba.