Život v Škótsku

Zvládli sme ju akosi, túto búrku Éowyn, niektorí s hustejším posypom šťastia, niektorí s redším, záviselo to veľa od polohy domov a blízkosti mora, a veru, také rozbesnené ich pár zatopilo, niekde zas vietor postrhával, čo bolo labilné a nanosil mušlí, rias a kameňov až do dvora.

Deň pred sme zahájili priväzovacie a uskladňovacie opatrenia, toto štichnúť tam, toto radšej dnu vziať, toto vari vydrží (a našťastie aj vydržalo), sviečky a suché raňajky nachystať, ak nás vypne (vypínalo v celkom pravidelných intervaloch, ale nahadzovalo sa naspäť po pár minutách), a potom to už len dajako ustáť.

Pamätám si riadnu búrku z detstva, hore na kopcoch v dome mojich starkých, čierne akvarelové oblaky sa len tak valili, ako keby ich niekto pred sebou hnal a nemali inú možnosť, len sa zlovestne tlačiť dopredu. Ako starká vytiahla svoj krížik a začala sa modliť, nech to rýchlo prejde.

Tu sa v strede dňa aj slnko ukázalo, ale vietor neustával. Voda v záchode v takéto dni nestojí nehybne, ale sa kolíše z jednej strany na druhú, záclony si tiež vytvárajú rôzne tanečné kreácie, a v podkroví to praská tak, že sa zdá, že tam niekto tancuje odzemok.

Na druhý deň sa upratovalo a pílilo, čo ten víchor dolámal. Zo starého dvojkmeňového buku tuto vedľa v lese ostala stáť len polovica. Minulý rok na jeseň len tak sypal bukvicami dookola. Dúfam, že sa pozbiera a bude tam, aj keď ukrojený a dolámaný, majestátne stáť a rodiť aj naďalej.