No kto to kedy videl. Ja isto nie, minimálne nie tu. Je sucho, a už celkom dlho. Lístie chrumká pod nohami, a že v marci budem budem musieť niečo vonku polievať, tak pravdepodobnosť niečoho takého je tu jedna k miliónu. Ale stalo sa.
Zahviezdená obloha, to tiež nie je častý zjav. Ďalšie príjemné javy sprevádzajúce túto anomáliu: menej blata, cez deň slnko, v noci mrázik, drevo pekne praská a horí bez hustých kúdolov dymu, ktoré doletia až na Venušu, a zdá sa, že aj kliešte znehybneli, asi ich slnko spálilo.
Hneď to tu inakšie vyzerá, keď je to oblievané slnkom. Dúfam ale, že toto nie je naše leto a že si to máj až september nevynahradia extra oblievačkami z nebies.
V jeden chrumkavý a slnečný deň sme sa teda vybrali do Ardbegu a hore cestou k lesom a Víliemu vrchu. Bol to deň splnový i zatmenie-ový, priam stvorený na magično. Víly nás ale nepočarovali ani neprekliali, ani sme nenašli dvere do ich skrýše, z ktorej vraj nie je už úniku. Ani ovos sme si so sebou nevzali, ten vraj pomáha a odplašuje ich, keď ho človek vo vrecku nosí.
Pomaličky sa ideme vracať k takému normálnemu urevanému počasiu, zdá sa. Nuž čo, užili sme si tento dar nebies, pokým trval.
 |
| Vília vila |
 |
| Výhľad z Vílieho vrchu |
 |
No ak to zelenô nie je víla alebo tá dánska princezná, ktorá je tam podľa legendy pochovaná, tak neviem. A tá skala či kameň, no ako trpaslík z Hobbita, nos, brada, statná postava. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára